Wolf Blitzer: Ron Paul, ste lekár, takže o téme niečo viete. Rád by som vám položil nasledovnú hypotetickú otázku:
30-ročný mladý muž má dobrú prácu, slušne zarába, ale rozhodne sa neplatiť $200 alebo $300 mesačne za zdravotnú poistku. Je zdravý a verí, že ju nepotrebuje. Potom sa ale stane niečo strašné a zrazu ju potrebuje. Kto to zaplatí, ak sa napríklad dostane do kómy? Kto má niesť náklady jeho rozhodnutia?
Na túto otázku libertariáni často dávajú hlúpu odpoveď. Ich prvý impulz (bod 1) je zdôrazniť, že nikto nemá právo nútiť ostatných, aby mu platili účty z nemocnice. Síce to dáva zmysel, ale nie je to dobrý vstup do diskusie. Táto odpoveď nahliada na voľný trh ako na súčasný systém mínus štát blahobytu a implicitne pripúšťa, že načrtnutý problém je na slobodnom trhu pravdepodobný. Ďalej táto odpoveď stavia osobu postihnutú nešťastím do pozície hrozby voči slobode ostatných, nie do pozície osoby, ktorej problémy by libertariánsky prístup adresoval lepšie ako etatistický. Takáto odpoveď nahrá na smeč tomu, kto chce vykresliť libertariánov ako ľudí, ktorí chcú, aby tí, čo mali smolu umreli.
Druhý impulz (bod 2) väčšiny libertariánov je zmieniť charitu. Ich tretí impulz (bod 3), ak sa k nemu dostanú, je pointa, ktorou mali začať. Mali vysvetliť, že vysoké náklady na zdravotnú starostlivosť sú výsledkom štátnych regulácii.
V poslednej prezidentskej republikánskej debate (transkript tu) prešiel Ron Paul troma načrtnutými bodmi v depresívne predvídateľnom poradí. Po prvé, vykreslenie nešťastníka ako nezodpovedej osoby:
Ron Paul: V spoločnosti, kde akceptujeme štátny blahobyt a socializmus, dotyčný očakáva, že sa o neho štát postará. ... Ale mal by jednoducho spraviť, čo uzná za vhodné, a niesť zodpovednosť. Ja by som mu poradil, aby si poistku platil, ale nútiť by ho nikto nemal. ... O tom je sloboda, niesť riziko svojich činov.
Ďalej sa Ron Paul dostal k bodu dva (aj keď stále s príchuťou bodu 1):
Ron Paul: Pracoval som v zdravotníctve pred zavedením Medicaid, na začiatku 60-tych rokov, potom ako som doštudoval medicínu. Pracoval som v nemocnici Santa Roso v San Antoniu, ktorú prevádzkovala cirkev. Nikdy sme z nemocnice nikoho neposlali preč. Proste sme sa ako spoločnosť vzdali predstavy o tom, že sa o seba vieme postarať sami a niesť zodpovednosť. Naši susedia, priatelia a cirkvi by sa toho ujali.
A až potom sa Ron Paul konečne dostal k diskusii štrukturálnych problémov spôsobených korporatistickými reguláciami (bod 3). Je dobré, že sa k bodu tri vôbec dostal, je veľa libertariánov, ktorým by sa to nepodarilo. Kôli tomu, že si to nechal až na koniec, tým ale musel prebehnúť rýchlo a neostal čas na lepšie vysvetlenie:
Ron Paul: Celý systém je dôvodom, prečo je zdravotná starostlivosť taká drahá. Náklady sú vysoké, lebo to riadi vláda. Stáva sa z toho byrokracia a vstupujú do hry špeciálne záujmy. Systém sa podlizuje farmaceutickým spoločnostiam a poisťovniam a k tomu všetkému sa pridáva inflácia. Inflácia znehodnocuje dolár. Navyše trpíme nedostatkom konkurencie. V zdravotníctve konkurencia nie je. Každý je chránený licencovaním. Mali by sme legalizovať alternatívy, nech ľudia praktizujú, čo uznajú za vhodné.
Keď si ako hlavný argument vyberiete bod 1, ľudia si budú primárne pamätať ten. Bod 3 ako dodatočné vysvetlenie zanechá v myšlienkach ľudí podstatne slabšiu stopu.
Lepší spôsob, ako zodpovedať položenú otázku, je postupovať v presne opačnom poradí. Začnime otázkou, čo spôsobuje, že človek z hypotetickej otázky je v popísanej situácii. Inými slovami, sústreďme sa na bod 3. Prečo si pacient nekúpil poistku? Lebo bola pridrahá. Prečo je pridrahá? Popíšme konkrétne spôsoby, ktorými korporatistická politika predražuje zdravotnú starostlivosť (a inak obmedzuje možnosti ľuďom v núdzi). Ak ostane čas, prejdime k bodu 2. Ak niekto nemá poistku a potrebuje zdravotnú starostlivosť, čo je najefektívnejší spôsob, ako sa k nej dostane? Dostávame sa k diskusii o tom, prečo je charita a vzájomná pomoc efektívnejšia ako štát blahobytu. Potrebujeme teda presunúť funkciu záchrannej siete od vlády k dobrovoľným spolkom.
Môžeme zakončiť tým, že mierumilovné a dobrovoľné riešenia sú nielen pragmatickejšie, ale aj morálne nadradené vnúteným vládnym programom.
Netvrdím, že vo všeobecnosti je dobré stavať konzekvencionalistické úvahy nad deontologické, záleží nad témou. V tomto prípade ale ide o tému, pri ktorej je veľmi pravdepodobné, že deontologický prístup vyvolá dojem sebeckosti a arogancie, ktorý zatieni zvyšok diskusie. A presne to sa stalo v debate po odpovedi Rona Paula.
Impulz začať s bodom 1 je strategická a rétorická chyba, ktorej sa dopúšťajú libertariáni. Nemyslím si ale, že je to len o tom. Myslím, že ide o nekompletný vzostup z pravo-libertariánskeho náhľadu (incomplete emergence from a right-libertarian paradigm). Ide o impulz pristupovať k téme, ako keby bol súčasný systém (takmer) voľný trh. Pripomienka typická pre ľavých libertariánov, že súčasný systém nie je voľným trhom a ani sa voľnému trhu nepribližuje, je spomenutá len ako dodatok. Problémom je táto vízia súčasného stavu ako taká, nie len spôsob, akým je komunikovaná.
Tento komentár nie je mienený ako výstup proti Ronovi Paulovi. Ako som spomenul, fak že sa k anti-korporatistickej pointe vôbec dostal, mu sám o sebe slúži ku cti. Jeho odpoveď na otázku o zdravotnej starostlivosti je ale dobre viditeľným príkladom rozšíreného problému libertariánov.
Pôvodný článok nájdete tu.
zdroj: mises.cz - preklad: Jakub Stračina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára